Nové nešťastia Jóba, choroby a pokušenia(1)

(Jób 2, 7-13)

(krátené)

     „Nato satan odišiel spred Pána a Jóba ranil krutým vredom(2) od päty až po temeno hlavy“.(3)

     Zlatoústy píše, že diabol: „Jóba podrobil krutému mučeniu a zohaveniu malomocenstvom po celom tele. Jeho telo premenil na jednu veľkú ranu, jednu opuchlinu, aby sa vo všetkých jeho údoch ukázal ako víťaz“.

     Malomocenstvo je hrozná choroba, ktorá bola v starozákonnej dobe považovaná za znak nie len telesnej, ale aj duševnej nečistoty človeka. Bola to choroba, ktorú zosielal samotný Boh za ľudské hriechy a liečená bola nie úsilím medicíny, ktorá pred touto chorobou bola absolútne bezmocná, ale iba Pánom. Práve touto ťažkou chorobou bol Jób napadnutý. Samotný Jób ako aj celé jeho okolie ju prijímali práve ako Boží trest.

     Pri spomienke na toto hrozné utrpenie Jóba, ktoré pre neho samozrejme nebolo trestom za hriechy, svätý Gregor Veľký už Jóba ani tak nespomína ako starozákonného spravodlivého, ale rovno ho prirovnáva k zástupu novozákonných svätých a vidí ho ako vierohodného člena Christovej Cirkvi, ako predobraz Christovho utrpenia na Kríži,

     „Vtedy si vzal črepinu, aby sa ňou škrabal, sediac v popole“.(4)

     Je dôležité poznamenať, že Septuaginta o tejto udalosti hovorí trochu podrobnejšie: „A vzal si črepinu, aby si ňou zo seba zoškraboval hnis, a sedel na kope hnoja mimo mesta“.

     Svätí otcovia v súvislosti s týmto podrobným svedectvom Septuaginty o okolnostiach Jóbových nešťastí zvlášť zdôrazňujú to, že tá kopa hnoja, na ktorej trpiaci sedel, sa nachádzala mimo mesta. Vidia tu ešte jeden predobraz historických okolnosti utrpenia Christa, ktorý podobne ako Jób znášal muky na Kríži za mestskými hradbami, mimo mesta. Svätý Gregor Veľký tiež v črepine, ktorou si Jób zo svojich rán zoškraboval hnis, vidí predobraz budúceho vtelenia sa Pána. Pod črepinou chápe zo zeme stvorené, ako z hliny črep, a Christom prijaté ľudské telo, pod hnisom ľudský hriech, ktorý niekedy celkom opanúva naše telá.

     Po malomocenstve v sérii ďalších súžení a pokušení pred Jóbom podľa formulácie Didima stojí nový súboj so satanom, v ktorom už diabol proti nemu pôsobí aj prostredníctvom jeho ženy. Satan vidí, že pri predošlých útokoch na Jóba utrpel porážku, preto si nachádza nový nástroj, ktorý sa bude snažiť použiť pri realizácii svojho plánu aby dosiahol to, že Jób bude reptať na Boha a tak príde o stav cnostnej svätosti.

     „Jeho žena mu povedala: Ešte sa držíš svojej bezúhonnosti? Rúhaj sa Bohu a zomri!“.(5)

     Podľa svätých otcov satan pokúša v logicky jasnej postupnosti. Jóbova žena k nemu pristupuje až po všetkých predchádzajúcich nešťastiach, po strate majetku a smrti detí, po ranách a poškodení údov tela, až potom všetkom starodávny nepriateľ proti Jóbovi pozdvihuje jazyk ženy.

     Kto iný môže byť Jóbovi bližší než jeho vlastná manželka? Koho iného by počúval viac než ju? Práve preto sa k nemu na základe diablovho podnetu obracia tá, ktorá je mu zo všetkých najbližšie a ktorej bezhranične dôveruje. Svätý Gregor Veľký hovorí: „satan, keď vidí, že srdcia blažených ho neprijímajú, vyberá si tých, ktorých oni milujú a hovorí ich láskavými ústami... aby vtedy, keď moc lásky otvára srdce, mohol jeho meč voľne preniknúť do skrytých hradieb zbožnosti“.

     Starodávni exegéti veľmi často uvádzajú dôležitú symbolickú a významnú paralelu medzi pokúšajúcimi slovami ženy Jóba a skutkom Evy v raji, ktorá podala svojmu mužovi Adamovi plod zo stromu poznania dobra a zla(6), a tým ho vlastne dotlačila k hriechu. V tomto zmysle Jóbova žena opakuje skutok prvej ženy a stáva sa “novou Evou“, ktorá znovu láka svojho muža vykonať priestupok proti Božej vôli. Svätý Didim Slepec poznamenáva, že diabol sa snaží Jóba zviesť slovami ženy, ako kedysi Evou Adama. Avšak Jób ostal verný Bohu a nepodvolil sa výzve tejto “novej Evy“.

(1) МАЛКОВ, П.Ю.: Возлюбивший Христа – Святоотеческое толкования на книгу Иова, Издательство Сретенского монастыря, 2014, s. 192-210.
(2) malomocenstvom
(3) Jób 2, 7.

(4) Jób 2, 8.

(5) Jób 2, 9.

(6) Gen 3, 6.

     Svätý Ján Zlatoústy hovorí: „Jóbovi ostala iba žena, ten prvotný nástroj diabla. Ostala mu nie preto, že ju diabol ušetril, ale aby si ju nechal pre seba ako ďalší prostriedok svojho boja. Iste si spomenul, že vďaka pomoci ženy premohol prvého človeka, a aj teraz si necháva ženu, aby ten istý nástroj použil pri dosiahnutí svojich zákerných cieľov. No tam on stretol Adama, tu Adama nestretol. Tam on stretol Adama a Evu. Tu Evu našiel, no Adama nenašiel“. Teraz sa ale satan zmýlil, keď si myslel a neúspešne sa nádejal, že: „Ak som prostredníctvom ženy z raja vyhnal Adama, tým skôr dokážem z hnojiska vyhnať Jóba“.

     Podľa Zlatoústeho trúchliaca matka tak hovorí aj preto, lebo v tej dobe bolo prianie mať deti spojené s tým, aby každý na seba mohol zanechať pamiatku, stopu svojho života. Vec spočíva v tom, že v dobe Jóba neexistovala nádej na vzkriesenie mŕtvych. Práve preto Pán starozákonným spravodlivým dával útechu v deťoch. Z tohto dôvodu žena Jóba tak hrozne trúchli za deťmi a hovorí dané slová. Zlatoústy nechce veriť, že Jóbova žena povedala takéto slová preto pripúšťa, že ich mohol povedať samotný satan v jej podobe. Zároveň ale pripúšťa, že sa mohla zmeniť a takou sa stať pod vplyvom všetkých tých nešťastí.

     „Ale on jej povedal: hovoríš ako jedna z bláznivých. Dobré prijímame od Boha a zlé by sme nemali prijímať? V tomto všetkom Jób nezhrešil svojimi ústami“.(7)

     Komentujúc tieto slová exegéti zdôrazňujú, že Jób i napriek tomu, že svojej žene vyčíta, čo hovorí a hnevá sa na ňu, zároveň je k nej zdržanlivý, a rozhodne dáva najavo, že odmieta počúvnuť jej radu. Otcovia sa však zároveň pýtajú: Je možné interpretovať tento biblický verš v tom zmysle, že Jóba pustošiace zlo pochádza od Pána? Ako vidíme, Jób priamo hovorí o zle, že je ho potrebne pokorne od Boha prijímať.

     V súvislosti s tým svätý Gregor Veľký uvádza slová z knihy Izaiáša. Boh o sebe hovorí: „Formujem svetlo a tvorím tmu, spôsobujem blaho a tvorím nešťastie, ja som Pán, ktorí to všetko robí“.(8) Toto je priame svedectvo Boha o tom, že to On vytvára nešťastia. Ako správne chápať tieto Pánom vyslovené slová? Svätý Gregor Veľký tvrdí, že Boh (Láska) v svojej podstate nemôže konať žiadne zlo, ale seba nazýva tvoriacim nešťastia v tom zmysle, že dopúšťa činnosti, ktoré sú uskutočňované pre blaho, hoci navonok sa nám môže zdať, že nám škodia. Jób preto nazýva svoje nešťastia zlom, lebo postavil blaho zdravia a pokoja proti zlu tých otrasov a rozrušení, ktoré spôsobujú pokušenia, ale zároveň prinášajú duchovný osoh. Teda vidíme a znovu sa presviedčame, že Boh nie je pôvodcom zla, len pre duchovný osoh človeka dopúšťa také pohromy a nešťastia, ktoré sa navonok javia ako zlo, no v svojej podstate sú pre veriaceho človeka vždy novým stupienkom k jeho náprave a zároveň k jeho zdokonaľovaniu sa v Bohu.

     V takomto stave sa Jób podľa starodávnych exegétov(9) nachádzal sedem rokov. Na konci tých rokov k Jóbovi prichádzajú jeho traja priatelia

     „Keď traja Jóbovi priatelia počuli o všetkom nešťastí, ktoré ho postihlo, prišli každý zo svojho kraja: Elifaz z Temanu, Bildad zo Šuachu a Sofar z Naamatu. Dohovorili sa, že mu prídu vysloviť sústrasť a potešiť ho“.(10)

     Na základe takzvanej Sýrskej knihy, ktorá je zahrnutá do Septuaginty sa grécki exegéti domnievajú, že Jób a jeho priatelia boli starodávnymi kráľmi pohanských národov. Svätý Ján Zlatoústy napríklad píše: „prišli k nemu traja priatelia... prišli traja králi k jednému kráľovi“. Ctihodný Efrém Sýrsky na rozdiel od svätého Jána píše o ich vysokom postavení v spoločnosti trochu opatrnejšie: „Všetci boli pánmi a mužmi kniežacích hodností“. Podľa starodávnych exegétov sa všetci traja Jóbovi priatelia snažili s nim obetavo podeliť o jeho ťažkosti svojim vlastným príchodom. Všetci traja ho milovali ako brata, vierohodne s ním súcitili, úprimne plakali a spolu s ním trúchlili.

     „Keď pozdvihli zďaleka oči, nepoznali ho a hlasno zaplakali. Každý roztrhol svoj plášť a hádzali nad svoje hlavy prach smerom k nebu. Sadli si k nemu na zem a ostali s ním sedem dní a sedem nocí, ale nikto neprehovoril k nemu slova, lebo videli, že jeho bolesť je veľmi veľká“.(11)

     Rozmýšľajme, aká silná musela byť ich láska, aby sa spoločne stretli pri trpiacom. Ako veľmi s trpiacim museli súcitiť, keď s nim sedeli sedem dní a nocí a na svoje hlavy si sypali prach. Svätý Ján zlatoústy hovorí: „Jóbovi priatelia veľmi dobre vedeli, že duša, náhle postihnutá ťažkosťami, nie je schopná počúvať. Preto, keď videli nešťastie spravodlivého sediaceho na hnoji a pokrytého ranami, roztrhli si odev, veľa plakali a ticho sedeli, čím ukázali, že nič tak nezodpovedá stavu trpiaceho, ako absolútna mlčanlivosť, pretože takýto súcit bol viac než utešenie slovom“.

     Svätý Gregor o tom píše: „Jóbovi priatelia, aby ho odklonili od jeho smútku, sami začali smútiť. Keď videli jeho doráňané telo, hneď si roztrhli svoj odev. Keď videli, ako sa pod vplyvom utrpení navonok zmenil, rozotreli si po svojich hlavách prach, aby trpiaci ľahšie prijal ich slová, keď v nich videl čo najviac podobného s jeho utrpením“.

     Napriek tomu si tá všetka činnosť Jóbových priateľov zo strany exegétov vyslúžila výčitky. Plačúc nad Jóbom, akoby nad zosnulým, jeho priatelia svojim nadmerným vonkajším súcitom k nemu mohli veľmi silno rozjatriť rany v jeho srdci. Avšak viac než ich konanie budú Jóba zráňať ich slová. Zatiaľ mlčia. A ako prvý prehovorí Jób.

(7) Jób 2, 10.
(8) Iz 45, 7.

(9) Napríklad podľa presvedčenia ctihodného Efréma Sýrskeho.

(10) Jób 2, 11.

(11) Jób 2, 12-13.